Návrat do budúcnosti: Zbory vedené laikmi

23. júla, 2015

Ocitol som sa na provizórnej drevenej plošine uprostred prázdneho pozemku v Nigérii. Ľudia pobehovali sem a tam a dokončovali prípravu pódia pre večerné prednášky, ktoré mali začať nasledujúci deň. Keď som uvažoval, čo prinesú najbližšie týždne, moje myšlienky prerušil istý muž.

"Chceme byť ako vy," povedal. Jeho poznámka ma prekvapila.

"Počuli sme, že zbory v Amerike sú živé a rýchlo rastú. Chceme byť ako vy." Nevedel som, čo na to povedať. Bolelo ma, keď som mu musel vysvetliť, že síce v Amerike existujú zbory, ktoré sú živé a rastú, ale je tam aj veľa takých, ktoré sú v zúfalej situácii a potrebujú oživenie a reformáciu.

Moju myseľ zaplavili otázky. Čím to je, že z iných častí sveta počujeme vzrušujúce príbehy o masových krstoch a evanjelizačných prednáškach, ktoré navštevujú tisícky ľudí? Čím to je, že počujeme o preplnených zboroch a o vysokej účasti na sobotnej škole v iných krajinách? Ako to, že zo zámorských združení počujeme o zakladaní stoviek nových zborov a spoločenstiev každý rok? Prečo sa to deje v iných častiach sveta, ale nie natoľko v Severnej Amerike? Napadlo ma: "Čo musíme urobiť na podporu oživenia a reformácie v Severnej Amerike?"

Oči otvárajúci objav

Viem, že za tým všetkým sú modlitby, ale modlitba musí byť spojená s činnosťou. Čo môžeme urobiť našou činnosťou? Nad touto otázkou som premýšľal istý čas. Potom som našiel čiastočnú odpoveď na veľmi nepravdepodobnom mieste. Sedel som v drsnej jedálni jedného z našich zámorských združení a pripravoval som sa na evanjelizačné prednášky. Moju pozornosť upútalo niečo, čo som zbadal na stene na pravej strane miestnosti. To, čo som videl, mi otvorilo oči.

Na stene bol zoznam zborov a spoločenstiev a tiež zoznam pastorov, ktorí mali na starosť jednotlivé okrsky. Bol som ohromený, keď som videl, že veľa pastorov malo vo svojom okrsku 10 a viac zborov. Každý zbor je vedený laikmi a staršími, a svojho pastora možno vidí iba raz za štvrťrok, a mnohé z týchto zborov rástli. Začal som sa pýtať: "Ako je to možné? Oni vidia pastora raz za štvrť roka, a napriek tomu rastú? Tieto zbory sú v podstate vedené miestnymi členmi zboru a prospievajú. Keby ma moje zbory v Amerike videli len raz za štvrť roka, došlo by k povstaniu!"

Potom som zistil niečo pozoruhodné. Takmer v každej krajine na svete, kde cirkev rýchlo rastie, existujú laikmi vedené zbory už dlhé roky. Nakoniec mi to došlo. Novozákonná cirkev pozostávala z laikmi vedených zborov od samého začiatku a zažívala rovnako rýchly rast. Tieto zbory viedli obyčajní ľudia, ktorí boli povzbudzovaní apoštolmi a zmocňovaní Duchom Svätým. A takto bola cirkev schopná zevanjelizovať svet.

Tento objav bol pre mňa šokujúci. Premýšľal som.

Ak to takto robila novozákonná cirkev, nemali by sme to robiť aj my v Severnej Amerike?

Nemal by som to robiť aj ja v zboroch, v ktorých som pastorom?

Tieto otázky trápili moju myseľ. Nechcel som nič viac, len vidieť ako cirkev adventistov v Severnej Amerike zažíva oživenie a reformáciu a znovu rast.

Pôvodný model cirkevnej štruktúry

Keď som skúmal Bibliu, zistil som niečo, čo upútalo moju pozornosť. V ranej novozákonnej cirkvi neboli žiadni platení pastori, ktorí by dozerali na zhromaždenie alebo domový zbor a konali duchovenskú službu pre ľudí v týchto zboroch. Tí, ktorí boli platení z desiatkov (a v prvých storočiach nebolo veľa desiatkov), boli vyslaní evanjelizovať a zakladať zbory v krajinách a mestách, v ktorých neboli kresťania. Desiatok bol vyhradený špecificky pre tento účel. Existujúce zbory boli ponechané v rukách schopných laikov. To je dôvod, prečo apoštoli ustanovovali starších a diakonov v každom zbore. V Skutkoch apoštolov a v liste Títovi napríklad čítame:

"A keď im vyvolili starších po zboroch a vše sa pomodlili s pôstom, poručili ich Pánovi, v ktorého uverili." (Skutky 14:23)

" Nato som ťa zanechal na Kréte, aby si to, čo ešte chýba, uviedol do poriadku, a po mestách ustanovil starších, ako som ti nariadil...". (Títovi 1: 5)

V Novom Zákone existujú početné zmienky o starších a ďalších členoch ako vodcoch jednotlivých zborov. To je dôvod, prečo väčšina kníh Nového zákona sú vlastne listy zborom. Keď apoštoli evanjelizovali nové mestá a obce, písali listy s pokynmi a povzbudeniami vodcom týchto zborov. Starší a diakoni mali viesť zbory, a duchovenská služba bola daná do rúk členov cirkvi (t.j laikom). Bolo neslýchané, aby desiatky boli používané na zaplatenie niekoho, kto by dozeral na zbor, keď na túto činnosť tam boli starší a diakoni. Bolo by to vnímané ako plytvanie peniazmi.

Desiatky sa používali na podporu "pracovníkov" pracujúcich na evanjelizácií nových oblastí.

Aplikovaním tejto metódy raná novozákonná cirkev rástla skutočne astronomicky. Keď bolo dielo duchovenskej služby dané do rúk laických vodcov, duchovný život cirkvi explodoval. Práve s touto štruktúrou zborov kompletne vedených laikmi, kresťanstvo roznieslo evanjelium do sveta v prvom storočí. To nemožno poprieť.

Prvotná cirkev adventistov: Rovnaká pesnička, druhý verš

Potom som objavil niečo ešte pozoruhodnejšie. Toto bola tiež štruktúra, s ktorou začala raná cirkev adventistov. V skromných začiatkoch adventného hnutia neboli platení pastori priradení k zborom. Väčšina zborov a domových skupín bola kompletne vedená laikmi. Kazatelia, ktorí boli platení z desiatkov fungovali ako evanjelisti a zakladatelia zborov v neobsadených oblastiach, rovnako ako v novozákonnej cirkvi. Keď boli založené nové zbory, boli vyškolení laici, aby viedli zbor, a kazateľ sa presunul do inej neobsadenej oblasti. To je hlavný dôvod, prečo raná cirkev adventistov rástla tak rýchlo.

Začiatkom 20. storočia, ľudia si začali všímať rast cirkvi adventistov. Iné cirkvi existovali stovky rokov, ale zrazu tu bola táto nová denominácia, ktorá nemala ani 50 rokov, ale rástla ohromne rýchlo. Cirkev adventistov plnila poverenie evanjelia úplne inak než ostatné protestantské cirkvi. Väčšina ostatných cirkví aplikovala spôsob vymenovania plateného pastora pre každý zbor/kostol. Cirkev adventistov siedmeho dňa robila pravý opak.

Zbory boli vedené laikmi, zatiaľ čo desiatky sa používali podporu pracovníkov vyslaných evanjelizovať a pracovať v neobsadených poliach.

Keď A. G. Daniells, predseda Generálnej konferencie začiatkom 1900-tych rokov, odpovedal na otázku týkajúcu sa tejto problematiky, povedal: "Neustanovili sme našich kazateľov nad zbormi ako pastorov v žiadnom veľkom rozsahu. V niektorých veľkých zboroch sme zvolili pastorov, ale spravidla sme boli sami pripravení na poľnú službu, evanjelizačnú prácu a bratia a sestry mali vždy ochotu udržiavať svoje zborové bohoslužby a vykonávať zborovú činnosť bez usadených (inštalovaných) pastorov. A ja dúfam, že to nikdy neprestane byť poriadkom v tejto denominácii, lebo keď prestaneme s našim dielom hnutia (pohybu) smerom dopredu a začneme sa usádzať v našich zboroch, aby sme tam zostali, aby sme za nich mysleli, modlili sa za nich a konali ich prácu, ktorú je potrebné urobiť, potom naše zbory začnú slabnúť a strácať svoj život a ducha, stanú sa ochrnutými a fosilizovanými, a práca bude na ústupe." (A.G. Daniells, Ministerial Institute Address, Los Angeles, California, marec 1912, citované v knihe Russella Burrilla Recovering an Adventist Approach to the Life and Mission of the Local Church, str. 177-178).

Moje presvedčenie bolo ešte silnejšie, keď som zistil, že Ellen Whiteová opakovala rovnakú radu: "Nemalo by zaznievať volanie, aby v našich zboroch boli usadení pastori, ale nech životodarná sila pravdy pôsobí na jednotlivých členov a vedie ich k aktivite, aby konali efektívnu misionársku prácu v danej lokalite. Vzhľadom k tomu, že cirkev je Božou rukou, má byť vzdelaná a vyučená ako robiť efektívnu prácu. Jej členovia majú byť Pánovi zasvätení kresťanskí pracovníci. "(Important Testimony 5)

A.G. Daniells to možno nevedel, ale jeho vyjadrenie z roku 1912 bolo prorocké. Povedal, že ak niekedy prestaneme organizovať zbory vedené laikmi a začneme na zboroch inštalovať usadených pastorov namiesto toho, aby sme ich poslali do neobsadených polí, rast cirkvi adventistov bude klesať a jeho duchovnosť utrpí. Zdá sa, že to je presne to, čo sa stalo v prvej polovici 1900-tych rokov.

Krátko po ukončení pôsobenia A.G. Daniellsa v službe predsedu a po smrti Ellen Whiteovej, ľudia v cirkvi začali volať po usadených pastoroch. Videli, že ostatné populárne protestantské cirkvi mali veľké budovy a veľké zhromaždenia, a chceli kopírovať metódy týchto iných cirkví. Podobne ako starý Izrael, Boží ľud trval na tom, že chce mať "kráľa" ktorý by nad nimi vládol, aj keď to nebol Boží plán.

Keď sa pozriete na severoamerické členské záznamy z prvej polovice 1900-tych rokov, zistíte, že práve v čase, keď sme prestali organizovať laikmi vedené zbory, rast cirkvi začal klesať a stagnovať - v Severnej Amerike.

Stratili sme naše zameranie na misiu. Nemohol som si pomôcť, a kládol som si otázku: "Nie je čas, aby sa adventizmus vrátil k laikmi vedeným zborom - v Severnej Amerike?"

Ak to neurobíme, ako budeme môcť dokončiť dielo? Zo Zjavenia 14 nám vyplýva dôležité poverenie – Bohom daná úloha. Boli sme poverení, aby zvestovali večné evanjelium každému národu, pokoleniu, jazyku a ľudu. Ellen Whiteová nás skrze pokyny vyzývala, aby sme zaniesli svetlo všetkým skupinám ľudí a na týchto miestach vybudovali skromný bohoslužobný dom. (Pozri Svedectvá pre cirkev zväzok 6, str. 100) Ako je možné splniť túto monumentálnu úlohu a zaniesť evanjelium do každého mesta v Severnej Amerike a vybudovať tam skromný bohoslužobný dom? To by stálo celé imanie! Ak by každý zbor musel mať plateného pastora, nikdy by sme si to nemohli dovoliť!

Zbory vedené laikmi sú rastúce zbory

Prišiel som len k jedinému záveru: Musíme začať znovu organizovať laikmi vedené zbory. Musíme nechať starších a diakonov viesť zbory, zatiaľ čo desiatky by sa mali používať pre vysielanie pracovníkov poverených evanjelizáciou a zakladaním zborov a domových skupín - v obciach a mestách v severnej Amerike, v ktorých nie je žiadna prítomnosť adventistov siedmeho dňa.

V záujme misie, musíme to urobiť!

V záujme evanjelijného poverenia, musíme to urobiť!

V záujme stratených, ktorých Ježiš miluje, musíme to urobiť. Možno to nebude príjemné, ale musíme to urobiť. Je to našou povinnosťou a zodpovednosťou ako ostatku, ktorému bola zverená úloha zaniesť konečné posolstvo Ježiša stratenému svetu.

Čas na zmenu

Čo by sa stalo, keby to zbory v Severnej Amerike urobili? Čo by sa stalo, keby sme začali s postupným prechodom zborov na zbory vedené vyučenými, zasvätenými staršími a diakonmi? Potom by kazatelia mohli byť vyslaní do okolitých miest a obcí, aby evanjelizovali a zakladali zbory tam, kde nie je prítomnosť adventistov. Tak ako za čias apoštolov v ranej cirkvi, kazateľ by sa pravidelne vracal do zborov, aby im poskytol ďalšie poučenie a povzbudenie, ale väčšinu svojho času by trávil zakladaním nových zborov a skupín. Predstavte si, ako by to zmenilo tvár cirkvi v Severnej Amerike!

Verím, že návrat k biblickému modelu laikmi vedených, Duchom naplnených zborov by významne prispel k dokončeniu diela a pomohol uviesť oživenie a reformáciu, po ktorých túžime.

Boh má špeciálne plány pre adventné hnutie v týchto posledných dňoch. Je vzrušujúce byť adventistom v tejto dobe. Ja som ochotný vykročiť smerom k laikmi vedeným adventným zborom v snahe dokončiť dielo. A čo vy?

David Klinedinst je stály evanjelista združenia Iowa-Missouri pre oblasť mesta St. Louis.

Zdroj: http://outlookmag.org/back-to-the-future-church-edition/